Osada Kýčera mi je veľmi blízka. strávil som tu skoro celé detstvo až po dospelosť, lebo moji rodičia tu 44 rokov mali chatu obklopenú krásnou prírodou, lesmi, lúčnymi kvetmi, vôňou húb a lesných plodov. Nepochybne v tomto prostredí sa vyformoval môj vzťah nielen k úchvatnej prírode, ale aj k osadám a dreveničkám postavených v nich. Je potešiteľné, že v súčasnej dobe sa do dreveničiek vracajú potomkovia pôvodných obyvateľov, zveľaďujú ich a niektorí sa v osade Kýčera už usadili natrvalo. V osade Kýčera som zažil veľa príbehov, spomeniem aspoň niektoré: Na začiatku osady zaujme kamenný kríž s pekne upraveným okolím, ktorý dal postaviť brat nebohej Františky Vlčkovej, ktorá naň zanechala peniaze so želaním postaviť tento kríž.

Zvonica

Zvonica je dominantou osady. Zvon kúpil pán farár ešte pred prvou svetovou vojnou. Keď sa v roku 1916 všade rekvirovali zvony, miestni osadníci zvon ukryli do hromady kamenia. Vykopali ho až po vojne 30. októbra 1918. Dlhé roky bol zvonárom Jozef Vlček s manželkou Františkou, ktorí v osade Kýčera postavili prvý murovaný dom s pivnicou a maštaľou. Ich dom, ktorý stojí v osade doteraz, bol úplnou raritou, lebo dovtedy sa tu stavali iba drevené domy s rôznymi prístavbami. Napriek ťažkému osudu, keď pán Vlček prišiel kvôli cukrovke o obidve nohy, nerezignoval a o pravidelný chod zvonice sa staral aj naďalej na invalidnom vozíku. Neskôr zvonicu prerobili a v súčasnosti nahradila človeka technika, takže stále plní svoje poslanie.

Kronika

Kýčera je jednou z mála osád, ktorá má zachovanú neoficiálnu kroniku. Je v nej zaznamenaný aj nevšedný zápis, ktorý hovorí o tom, že 19. júla 1933 založil miestny obyvateľ v osade požiar a pripravil tak o strechu nad hlavou 27 ľudí. On jediný mal však svoj dom poistený, ostatným zostali iba oči pre plač. Je to neklamný dôkaz o tom, že podvodníci existovali aj v rokoch minulých.

Autor: OCR Kysuce