Jej poloha je preto jedinečná. Do osady sa dá dostať pešo z autobusovej zástavky U Holazov (cca 900 m.), alebo autom po značenej štrkovej ceste (cca 2 km). K tejto osade mám špecifický vzťah. Začal som si tu plniť svoj celoživotný sen. Ako dieťa ma môj otec, ktorého záľubou bolo fotografovanie a filmovanie, často brával na prechádzky po kysuckých kopcoch a osadách.

Mal som teda možnosť vidieť osady plné života, upravených chalúpok, domácich zvierat, a obrobených políčok. Neskôr sa menej dostupné osady začali vysídľovať, lebo mladí sa postupne sťahovali za pohodlnejším životom. starí ľudia dožívali vo svojich chalúpkach, ktoré po ich smrti zostávali opustené a chátrali. staré múdrosti hovorili, že drevenice vydržia aj 200 rokov pokiaľ sú obývané, vetrané a vykurované. ak však ostane drevenica neobývaná, skaza príde pomerne rýchlo.

Niektoré ľahli popolom pri náhodných požiaroch, niektoré spadli pod návalom snehu, ktorý nemal kto odpratať, ďalšie padli za obeť zatekajúcej vode. Tento obraz skazy dreveníc sa mi vryl do pamäti a bolo mi to veľmi ľúto. Už v tínedžerskom veku som začal rozmýšľať o záchrane niektorej osady a jej prerobení pre potreby cestovného ruchu. Trvalo mi to roky, kým som našiel osadu podľa mojich vysnívaných predstáv.

Budovanie Sudoparku

Stala sa ňou osada U Varmusa v Klokočove. Mala ideálnu polohu, dostatočne vzdialenú od civilizácie, hlinenú prístupovú cestu s prijateľným sklonom, potôčik a nádherné výhľady. V dobe, keď som sa začal o túto osadu zaujímať, tam boli tri pôvodné stavby, z ktorých jedna bola pekne udržiavaná a využívaná najmä v lete potomkami majiteľov, ďalšie dve boli zanedbanejšie a vyžadovali si výraznejšiu rekonštrukciu.

Z jednej odľahlejšej zostali po požiari iba obhorené múry. Začiatku realizácie môjho projektu pomohla náhoda, keď nám majitelia tej pekne udržiavanej drevenice spomenuli, že by radi chalupu predali, neboli však vysporiadané pozemky a oni ako českí občania s tým mali problém. Aj keď to trvalo nejaký čas, koniec bol zdarný pre oboch a mohla sa začať prvá fáza budovania areálu SUDOPARK. Zo začiatku to bola čisto rodinná záležitosť. Na prvú drevenicu mi peniaze požičali rodičia a druhú odkúpil môj brat. Trvalo skoro tri roky, kým sa mi podarilo odkúpiť ešte dve stojace drevenice a jednu zhorenú, všetko spolu s pozemkami o výmere skoro 1 ha. V tejto fáze som však zistil, že finančne na realizáciu môjho vysnívaného projektu nebudem stačiť sám, preto som musel pribrať dvoch finančných spoločníkov.

Začala sa éra budovania areálu sudopaRk, ktorá trvala skoro 12 rokov, kým sa stal jednou z top atrakcií cestovného ruchu na Kysuciach. Keďže som s týmto areálom a jeho históriou žil viac ako 12 rokov ako menežér a spolumajiteľ Sudoparku, spomeniem ešte pár zaujímavostí viažucich sa k nej.

História osady

Druhá svetová vojna sa v našich končinách neprejavila až tak výrazne. Dodnes je však v okolí tejto osady množstvo zákopov vykopaných partizánmi. Podľa rozprávania pôvodných obyvateľov táto hornatá krajina bola strategickou oblasťou, v ktorej mali partizáni ustupujúcim nemeckým vojskám znepríjemniť prechod. Pred koncom druhej svetovej vojny, teda na prelome apríla a mája 1945, sa tu odohrávali intenzívne boje.

Obyvatelia osady sa počas týchto dvoch týždňov schovávali vo svojich kamenných pivniciach, ktoré boli súčasťou každej drevenice. Ľudia mali taký strach, že v pivniciach zostali o pár dní dlhšie a vyšli odtiaľ, až keď im sused z doliny prišiel povedať, že sa vojna už skončila. Dôkazy o tom, že sa na tomto území bojovalo, sa našli aj počas rekonštrukčných prác.

Pri stavbe Salaša na mieste zhorenej drevenice sme našli prilbu z druhej svetovej vojny a pri likvidácii starej stodoly dutý kmeň stromu, v ktorom boli ukryté dva zásobníky do ľahkého guľometu, náboje do pištole a samopalu, pušný prach vo fľaši a dva protilietadlové náboje. K nálezu sme zavolali pyrotechnikov, ktorí všetko odstránili.

Ján Varmus

Obuvník Ján Varmus – o jeho majstrovstve a zručnosti opraviť topánky sa chýr niesol široko-ďaleko. Hoci k nemu bol osud veľmi krutý a prišiel o obidve nohy a pohyboval sa na vozíčku, ani toto mu neubralo na remeselnej zručnosti. Podľa rozprávania ľudí topánky, ktoré opravil, boli veľakrát lepšie, ako nové a oprava stála 1 – 2 Kčs. Ján však nebol jediný, za ktorým do tejto osady chodili ľudia až z Turzovky. Jeho sestra bola známa svojimi výbornými koláčmi a tortami, ktoré si ľudia u nej objednávali. Piekla ich na starej peci, ktorá bola súčasťou kuchyne terajšieho Sedliackeho domu. Pec bola pri rekonštrukcii zbúraná a nahradená novou v pôvodnom duchu.

Súčasnosť

Osadu U Varmusov v Klokočove stojí za to navštíviť. A v blízkom okolí odporúčam návštevu náučného chodníka klokočovské skálie, výstup do pohraničnej oblasti na Biely kríž alebo na vrch uhorská (1010 m n. m.).

Autor: OCR Kysuce