Pri príležitosti 780. výročia prvej písomnej zmienky o regióne prinášame odborné texty, ktoré sa viažu ku Kysuciam.
Územie
Čo sú Kysuce? Ako boli chápané v minulosti a ako tento región identifikujeme dnes? Možno ich vymedziť historicky, etnograficky alebo geograficky? Pred viac ako 40 rokmi uviedol svoj názor na túto problematiku vtedajší riaditeľ Kysuckého múzea PhDr. Peter Maráky. Napísal: „Územie regiónu nie je doposiaľ ani vo vlastivedných disciplínach chápané jednotne. Jedni ho vymedzujú prísne geograficky, presnejšie hydrograficky, iní ho chápu omnoho širšie, najmä s ohľadom na príbuzné javy v ľudovej kultúre, niektorí ho stotožňujú s administratívno-územným celkom a pod. Hlavnú príčinu tohto stavu vidíme v tom, že Kysuce naozaj ťažko považovať za región z hľadiska historického, hoci z terminologického aspektu sa s týmto názvom stretávame už od prvej polovice 13. storočia. Absencia jednotného politického, kultúrneho, hospodárskeho a spoločenského strediska regiónu a predovšetkým nestabilnosť a rozptýlenosť príslušnosti regiónu k feudálnym panstvám, sú zrejme hlavnou príčinou, že našom prípade skutočne nemožno hovoriť napr. o etnograficko-historickej oblasti v pravom slova zmysle.“ Až na malé drobnosti s ním možno plne súhlasiť, hoci od tých čias už výskum pokročil v mnohých vedných odboroch.
Ako teda Kysuce územne vymedziť?
Nejestvuje úplne jednoduchá odpoveď, ale treba brať do úvahy najmä hydrograficko-historické hľadisko. V súčasnosti možno Kysuce chápať ako územie v povodí rieky Kysuca. Západnú hranicu tvorí štátna hranica Slovenskej a Českej republiky, severnú sčasti spomínaná štátna hranica a sčasti štátna hranica medzi Slovenskom a Poľskom (v minulosti tu dochádzalo k istým posunom, kým sa definitívne ustálila na hrebeni Západných Karpát). Východnú hranicu tvorí niekdajšia župná hranica medzi Trenčianskou a Oravskou stolicou. Najproblematickejšie je presne región ohraničiť z juhu. Na juhozápade by sme za hranicu mohli považovať hrebene Javorníkov, na juhu rieka Váh a na juhovýchode približne vrcholy Kysuckej vrchoviny. Treba pripomenúť, že k historickým Kysuciam treba počítať aj územia neskorších obcí, ktoré sú dnes súčasťou mesta Žilina (Považský Chlmec, Brodno, Zádubnie, Budatín) alebo sú súčasťou žilinského okresu (Lutiše).
Pomenovanie Kysuca/Kysuce/Kysučan
Dôležitým momentom v rekonštrukcii dejín určitej lokality je interpretácia jej pomenovania i motivácia tohto pomenovania. Názov Kysúc sa odvodzuje od pomenovania rieky Kysuca, hoci v najstaršej známej listine sa týmto názvom označuje nielen vodný tok, ale aj majetok (terra Kiszucza), ktorého paralelné pomenovanie znelo *Jašešin (dnes Kysucké Nové Mesto). V období tesne po tatárskom vpáde táto oblasť zahŕňala len časť dnešných Kysúc na západ od rieky. Tá tvorila nielen jej západnú, ale podľa všetkého aj severnú hranicu.
Názov Kysuca, vychádzajúc z vysvetlenia E. Schwarza, primárne označoval rieku a bol motivantom pre pomenovanie pri nej vzniknutej sídlištnej jednotky – majetku. Etymologických zdôvodnení názvu Kysuca existuje viacero. Od tzv. ľudových až po odborné. V súčasnosti sa vo všeobecnosti prijíma názor, že pôvod názvu Kysuca je predslovanský. Názory odborníkov sa tu však rôznia. Spomínaný E. Schwarz považuje názov Kysuce za súvisiaci s najstarším známym menom Váhu (latinizovaného Cusus). Podľa neho by názov Kysuca pochádzal zo zdrobneného tvaru *Kůsontia < *Kūtsos s významom „kypiaca, vlniaca sa, prudko tečúca (voda)“, podľa iných „hučiaca, burácajúca rieka“. E. Schwarz tento význam i pomenovanie Váhu porovnáva s tokom blízkej rieky Moravy, ktorá je pre neho „lenivo tečúcou riekou“. A. Králíček dal názvu význam „prítok Kusu, patriaci ku Kusu“ alebo „malý Kusus – malý Váh“, keďže Kysuca je prítok Váhu. Podobný názor zastával aj L. Kiss, ten naznačil, že Kysuca, resp. slovo, z ktorého názov vznikol, v pravom zmysle označovalo Malý Váh. Proti Schwarzovej teórii o ilýrskom pôvode slova kuutsos s významom hučiacej, kypiacej rieky dôrazne vystúpil slovenský jazykovedec Š. Ondruš a označil ju za neudržateľnú.
K jednoznačnému a pre všetky strany prijateľnému etymologickému výkladu názvu Kysuca však jazykovedci a historici zatiaľ nedospeli. Môžeme len skonštatovať, že väčšina dnes prijíma Schwarzov názor. Názov Kysuca sa v našej oblasti musel vyskytovať už veľmi dávno. Vychádzajúc zo Schwarzovej teórie ilýrskeho pôvodu názvu, by sme sa v absolútnom datovaní jeho možného vzniku dostali približne do obdobia prelomu letopočtov. Ďalšou, nateraz nezodpovedanou, otázkou ostáva problém možnej kontinuity osídlenia, ktoré by pomenovanie uchovalo.
Prvá písomná zmienka
Prvý krát sa názov Kysuca objavuje v listine kráľa Bela IV. z roku 1244. Z ďalšieho obdobia nemáme nijaké správy o tom, či územie okolo rieky Kysuce malo svoj osobitný názov, alebo si to dejinné súvislosti nevyžadovali. Môžeme len predpokladať, že toto všeobecné pomenovanie územia v povodí Kysuce sa azda predsa len používalo. Určitou analógiou môže byť pomenovanie Považia v prvej tretine 16. storočia pre územie, ktoré, podobne ako Kysuce, tiež netvorilo samostatný administratívny celok, obe boli súčasťou Trenčianskej stolice. Je teda možné, že pomenovanie Kysúc sa používalo, len o tom nemáme zachované písomné zmienky.
Prvé náznaky v podobe písomných dokladov pochádzajú až z druhej polovice 16. storočia. Nachádzajú sa vo vyšetrovaní sporných hraníc na území Kysúc, ktoré v roku 1580 viedla Nitrianska kapitula pre stránku majiteľa Budatína Jána Suňoga. Jeden zo svedkov vo svojej výpovedi spomenul akýsi vrch Kysúc. Je možné, že sa pod týmto názvom myslelo na časť Javorníkov, o ktorých vieme, že sa v minulosti označovali kysuckými vrchmi. Názov naznačuje, že sledované územie sa v období, o ktorom svedok hovoril (polovica 16. storočia), označovalo Kysucami. Keďže máme doklad na pomenovanie tohto kraja dodnes známym pomenovaním, nemôže nijako prekvapiť, že aj tu žijúcich obyvateľov museli nazývať Kysučanmi. Najstaršia dnes známa zmienka obyvateľského mena Kysučan pochádza z roku 1599 (Martin Kysučan z Tižiny). Ďalšie a celkom jednoznačné písomné zmienky o Kysuciach a Kysučanoch pochádzajú z priebehu 17. storočia, keď máme prvé doklady už aj na uvedomovanie si vlastnej regionálnej príslušnosti. V roku 1606 sa v inventári Bytčianskeho panstva spomínajú Kysuce ako oblasť, kde sa pasú ovce. Urbár rovnakého panstva z roku 1607 uvádza v Dlhom Poli sedliaka s menom Adam Kysucký. V roku 1611 sa v istom vyšetrovaní sporu medzi obyvateľmi Lysice a Horného Vadičova ako svedok spomína poddaný Milo Kysučan z Terchovej. Veľmi pekný doklad pochádza z listu správcu Bytčianskeho panstva Ondreja Krátkeho zemepánovi Gabrielovi Ilešházimu z 20. apríla 1662, ktorý v liste adresovanom svojmu pánovi odporúča, kdyby ráčila Vaša osvicenost panu viceišpánovi poručitj jménem Vašej osvicenosti komisiu napsati, žeby se occulatae revisiones attestationes na Kysucach pri chotaroch ... a kde potreby mohli vykonati. Celkovo sa v prameňoch z priebehu 17. storočia stále častejšie stretávame s výrazmi Kysuce, Kysučan či kysucký. Z toho možno usudzovať, že toto pomenovanie bolo už vžité a bežne sa používalo na označenie územia i jeho obyvateľov.
Regionálna identita
Do roku 1672 je datovaná žiadosť richtárov štyroch kysuckých dedín Bratislavskej komore a v tom istom roku nachádzame v istej listine z obhliadky ohľadom zaujatia chotárov obcí Krásno, Oščadnica a Zborov slovné spojenia certa territoria Kisuczensia (určité kysucké územia). Kým v prvom prípade možno podľa obsahu žiadosti usudzovať, že oní richtári štyroch kysuckých dedín pochádzali z Podvysokej, Olešnej, Staškova a azda Rakovej, v druhej listine už sú jednotlivé dediny presne špecifikované. Z roku 1675 pochádza svedectvo vydané obcou Raková, v ktorom sa vydavateľ – dedina lokalizuje na Kysuce (My niže psani fojci a celá obec poctivej našej dediny Rakovej na Kysucach). V uvedených prípadoch je doloženie názvu o to cennejšie, že sa s ním stotožňujú samotní obyvatelia tohto kraja. Hoci spomenuté príklady pochádzajú z pomerne neskorého obdobia, uvedomenie si vlastnej regionálnej príslušnosti možno zaiste datovať do skorších čias, žiaľ, nemáme o tom priame písomné záznamy.
Dôležitým prameňom z hľadiska toho, čo všetko bolo v minulosti chápané pod pojmom Kysuce, prináša obhliadka a vyšetrovanie lokality Macangové na území Riečnice. Bystrickú dolinu majú totiž niektorí autori tendenciu spochybňovať ako súčasť Kysúc. Tento dokument z roku 1698 dokazuje, že aj túto oblasť chápali ľudia „zvonka“ ako kysuckú. Hovorí sa v ňom o vojvodovi Michalovi Slezákovi a majetkoch ležiacich na Kysuciach (...hic in Kiszuczis existentis), pričom vojvoda stoličných úradníkov viedol popri rieke Bystrici až do údolia nazvanom Malá Riečnica. Nasledujúce obdobie pokračuje v nastolenom trende a región, hoci netvoril osobitný administratívny celok je pevne ukotvený vo vnímaní tunajších obyvateľov, ktorí sa s ním jednoznačne identifikujú, ako aj vo vedomí cudzieho obyvateľstva, ktoré kraj v okolí rieky Kysuce vníma ako kysucký. Písomností pochádzajúce z priebehu 18. storočia už naznačujú aj vnútornú geografickú diferenciáciu nášho regiónu. Z roku 1733 pochádza sťažnosť dediny (Veľké) Rovné, v ktorom sa panstvu sťažujú na „kisucki narod.“ V žiadosti poddaných z Krásna o povolenie vystaviť mlyn z roku 1757, sa obec lokalizuje na Kysuce (na hlbokú poníženost a poníženu podansku prosbu Georgiusa Kormanca a Janoša Škerena dediny Krasna na Kysucach ležicej). Keďže ide o žiadateľa pochádzajúceho z tohto kraja, opätovne tu máme doklad uvedomenia si vlastnej regionálnej príslušnosti. Veľmi pekný príklad s evidentným geografickým chápaním horných a dolných Kysúc sa nachádza v predurbárskom prieskume, tzv. deviatich punktoch v obci Staškov z roku 1770, v ktorom obecní predstavitelia hovorili o horných Kysuciach (po Kysucach tichto hornych). Z konca 18. storočia pochádza súpis koscov z obcí kysuckého kraja (ex possessionibus districtus Kiszuczensis) do mesta Senteš (Čongrádska župa). Medzi vymenovanými obcami je aj Riečnica, ktorá ale nepatrila do tzv. kysuckého dištriktu Strečnianskeho panstva, preto sa možno domnievať, že spojenie districtus Kiszuczensis sa vzťahuje na Kysuce ako celok. Tým sa dá opäť do istej miery korigovať názor, akoby obce Bystrickej doliny neboli súčasťou Kysúc. Hoci časť obyvateľstva (Nová Bystrica, Riečnica) sa možno, ako to dokazujú niektoré archívne dokumenty, necítila byť príslušná ku Kysuciam, zrejme ich ľudia „zvonka“ predsa len takto vnímali.
V 18. storočí sa Kysuce uvádzajú i v niektorých geograficko-vlastivedných či lexikónových dielach, kde ich označujú termínom districtus, tractus Kiszuczensis, alebo priamo Kiszuczae (napr. Matej Bel). Napriek tomu, že od 17. storočia výrazne narastal výskyt zmienok o názve Kysúc v zmysle geografického celku a že bol takto prezentovaný aj v niektorých dobových, tlačou vydaných či rukopisných dielach (takže do určitej miery rástol i jeho význam), nebol na tomto území, čo i len dočasne vytvorený samostatný administratívny celok.
V dôsledku toho boli a dodnes sú Kysuce chápané nejednotne, hoci väčšina pod týmto pojmom rozumie súčasné administratívne členenie, tzn. dnešné okresy Čadca a Kysucké Nové Mesto. V súlade s názorom P. Marákyho možno na záver konštatovať, že pri našom regióne, niekedy nazývanom aj uhorským Sibírom, nemožno predovšetkým z dôvodu historickej rozdrobenosti a neexistencie osobitného správneho útvaru hovoriť o historickom regióne v pravom slova zmysle.
Mgr. Drahomír Velička, PhD.
Štátny archív v Žiline, pracovisko Archív Čadca
Odpis pôvodnej listiny kráľa Bela IV. trenčianskemu županovi Bohumírovi z roku 1224, v ktorej sa nachádza záznam rukopisného latinského spojenia "terrae Kiszuczae" (zem Kysuca).
