Slovenský básnik Pavol Horov venoval jednu svoju báseň aj regiónu Kysuce. V nej zobrazuje dva časové úseky: minulosť a prítomnosť, ktoré sú oddelené slovom - amen.
Pavol Horov: Kysuce (z knihy Ozvi sa báseň)
Kysuca, Kysuca,
voda studená!
Len skúpe grapy polí,
môj život strašne holý,
hŕba kamenia.
V osade u Deja
abo na inom pľaci...
Drotárska moja krošňa,
jaj, bieda neúprosná
jak pes sa za mnou vláči.
V Prešporku, v Budíne
alebo v zlatej Prahe
kvíľ, pieseň žobrajúca:
Dajte misky drotovať!
Moje deti sú hladné!
Moje deti sú nahé!
Ale keď zahyniem,
keď do priekopy padnem
ako do vody kameň,
tam doma na Kysuciach
dajte ma pochovať...
Amen!
Drotárska moja krošňa
na klinci visí.
Žena ma durí zo sna
ako naprotiveň:
Vstávaj, Jano,
vstávajte, chlapci,
veď už je ráno,
veď už je biely deň,
spachtoši nenaspatí kísi!
Parí sa z plnej misy.
Ja robím v Čadci,
synovia v Ostrave –
ten starší pri vysokej peci
a mladší pod zemou
doluje uhlie, zlato jagavé.
Robíme teraz všetci.
Kríž je len so ženou:
neprestajne vám dudre,
že chlapci domov prichodia
len dvakrát do mesiaca,
i to len v nedeľu –
že si ich málo vidí,
že naveky ich stráca,
že sú jak tuláci.
Nuž toto sa jej,
ba vlastne aj mne,
nepáči.
Ťažko je najmä v zime,
záveje, kúrňavy –
tiež na jar, v jeseni,
pľušte a blato...
Ale aj to sa minie.
Teda aj za to
buď bohu chvála,
či vlastne – ako strane:
dobre si zarobíme
a nikto nemá hlad.
Človek si včaššie vstane,
ale už nemusí žobrať
u panských dverí:
Dajte misky drotovať!
Ani sa nechce veriť:
drotárska moja krošňa
leží pohodená na šope.
No ja sa zavše strhnem v noci zo sna,
keď mora minulosti na oblok mi zaklope.
Vtedy si zažnem elektrické svetlo,
ospalým zrakom prejdem po stene,
na údernícky diplom pozriem,
ktorý dostal syn:
všeličo sa mi v takej chvíli mysľou preženie –
tá stará krošňa,
bieda zlostná,
vandrovnícke súženie –
kým spánkom spravodlivých znova nezaspím...
Kysuca, Kysuca,
voda studená!
Ani ma hlávka nebolí,
ani ma srdce nebolí,
ani ma život nebolí,
veď už nie je
iba hŕbou kamenia!
Po grapoch kopaníc,
po mestách, po rovinách
krásny je, mocný, čistý, prostý,
nad priepasťami klenie mosty,
každým dňom štedrejšie nás hostí,
beží do šťastnej budúcnosti
a do výšok sa vzpína.
Pesnička, výskaj!
Vodička, prúď!
Ani ma hlávka nebolí,
ani ma srdce nebolí,
ani ma život nebolí,
vládnem ja, ľud!
Len na tie staré časy,
len na tie plané časy
nesmie sa zabudnúť.
